Poznám veľa ľudí vo svojom okolí, ktorí svoj život iba prežívajú. Nesnívajú, nežijú, skratka berú v živote, čo príde. Nechcú strácať čas snením, lebo vraj aj tak sa nesplnia. Opak je pravdou. Práve sny nás posúvajú dopredu a čím odvážnejšie sú, tým lepšie.
“Premeň svoj život na sen a svoje sny na skutočnosť”
Antoine de Saint-Exupéry
Každý človek by mal snívať, ja snívam stále, už malička. Neviem si predstaviť svoj život bez snov. Jedným z nich bola aj moja púť do Santiga de Compostela. Nebyť tohto sna, nikdy by sa nepremenil na skutočnosť.
Keď bude ten správny čas
O mystickej púti do Santiaga de Compostela som počula cca pred 10 rokmi prvý krát. Už vtedy ma chytila za srdce. Bola to láska na prvý pohľad. Lákala ma, vábila ma ale akosi som v živote cítila, že nie je ešte ten správny čas, nebola som na ňu pripravená. Ani fyzicky ani duševne. Musela som na ňu akosi dozrieť. Mala som ju v kolonke snov, ktorý si CHCEM RAZ v živote splniť, ale nemala som plán KEDY. Bol len sen, AŽ RAZ…, budem mať VIAC PEŇAZÍ, INÚ PRÁCU, NIEKOHO kto so mnou pôjde, …. skrátka KED BUDE TEN SPRÁVNY ČAS.
Zatiaľ som si žila svoj život ďalej a plnila menšie sny, každodenného života. Dni, týždne, mesiace a roky plynuli. Rokov mi pribúdalo, s priateľom nastala kríza, v práci som sa neposúvala. V hlave sa mi stále viac objavovala myšlienka, že by som si potrebovala v hlave aj v mojom živote upratať. Stále viac a viac, častejšie som myslela na púť do Santiaga. Písal sa rok 2019, kedy sa skončil môj štvorročný vzťah a vtedy som cítila, že som pripravená, že nastal ten čas, uskutočniť môj veľký sen.
Kde sa dalo som chodila pešo
Milovala som cestu pešo, už roky som nachodila stovky kilometre, z Bratislavy do Bernolákova, do Senca. Prechádzky mi vždy pomohli a vyčistili hlavu. Konečne nastal ten správny čas. V robote som si vzala 3 týždne voľno, kúpila letenku do východiskového bodu. Saint-Jean-Pied-de-Port, odkiaľ som na jesen v roku 2029 vyrazila na svoju púť francúzskou trasou do Santiaga de Compostela.
Nič lepšie som v živote nezažila. Dni plynuli pomaly plynuli, myseľ sa tešila, srdce sa napĺňalo nekonečnou radosťou. Liečila som si zlomené srdce a svoj život rozkladala na kúsky a nanovo skladala do novej dnešnej podoby.
Nemala som žiadny plán
Stretávala som ľudí z celého sveta, niektorí išli sami, niektorí vo dvojici, iní v skupinách. Niektori kráčali v tichosti, iní spievali alebo sa rozprávali. Čas akoby spomalil. Zbierala som pečiatky, kochala sa krásami Španielska, tešila z prírody, jedla, pila a spala.
Nič ma netrápilo, nič mi nechýbalo.
Ľahký batoh, ľahký krok
Batoh som som zbalila na 5 kg, aby som zbytočne nenosila čo netreba.
Vtedy som si uvedomila, ako málo človek potrebuje k svojmu životu. Naozaj len to, čo si odnesie na chrbte.
Čím menej vecí, tým čistejšia myseľ
O každú jednu vec, ktorú som niesla v batohu, som sa musela starať. Každej som venovala svoju myšlienku. Čím ich bolo menej tým, menej som na ne myslela, a tým ľahší som mala krok.
Čo ma cesta naučila
Kvôli nedostatku dovolenky som v roku 2019, absolvola väčšiu polovičku svojej púte iba do Burgosu. Tam sa moja púť vtedy skončila. V tom čase mi to bolo veľmi ľúto, moje vnútro kričalo, aby som pokračovalo ďalej, ale už som mala kúpenú letenku z Burgosu do Viedne a limitovaný počet dovolenky.
Dnes viem, že moja duša vedela, že príde pandémia COVID, ale ja som to vtedy nevedela. Duša vedela, že na pár rokov sa moja cesta zastaví a nebude možné pokračovať ďalej. Srdce vedelo ale hlava to ešte vtedy nevedela.
Jedno viem ale isto, nezáleží na tom, koľko kilometrov prejdem a kam dôjdem. Dôležité je to, čo sa na ceste naučím, čo pochopím a čo si z nej odnesiem. Nezáleží na tom koľko dní, týždňov pôjdem. Záleží len na mne, čo si z nej odnesiem. Niekto môže prejsť celý svet a nepochopí nič a niekto môže prejsť len zdanlivo malý úsek a môže mu to zmeniť život od základov. Preto, človek nemusí smútiť, ak do svojho cieľa nedošiel, lebo došiel práve tam, kam v danom okamihu mal dôjsť. Možno mu práve len ten kúsok mal v živote niečo povedať.
Cesta je cieľ
Stále sa učíme všetko merať a kvantifikovať. Plniť plány, normy ciele. Ale niekedy to najväčšie bohatstvo nie je merateľné. Presne ako láska. Láska proste je. Nedá sa merať ani počítať. Tak je to aj s púťou, nie je to o cieli ale o ceste.
Jediné čo si potrebuješ so sebou vziať, je viera v samú seba, že to zvládneš. Všetko ostatné si kúpiš.
Pretože ak vnútorne nebudeš veriť, že to prejdeš, to že v teba verí niekto iný, ti nepomôže. Je to tvoj cieľ a tvoja cesta. Krásne na tom je, že to na v tvojich silách a na tebe.íst cez dážď , cez horúce slnko, cez les, cez pľuzgiere, cez bolesť, v noci, cez deň. Riešiť že, nebudeš mať kde spať a prespať pod širákom.
Je to skúška tvojej odolnosti, odvahy a toho ako veľmi to chceš. Ak to chceš prejsť, nikto ťa nezastaví. To jediné čo ťa limituje, si ty sama.
Ale ak to tak vnútorne necítiš, ani nikto ťa nedonúti a neprejde to za teba. Budeš sa musieť vrátiť. Píšem z vlastnej skúsenosti. Asi po týždni som mala preťažené a napuchnuté koleno, nevzala som si turistické palice, ktoré som si myslela, že mi netreba. Po týždni som nemohla ohnúť nohu. Trasa čo mi trvala 5 hodín, mi zrazu trvala 8 hodín. Nikto neveril, že to prejde a čuduj sa svete, tak veľmi som chcela, že aj keď ma to spomalilo na polovicu nevzdala som to. Kúpila som si paličky a Po ďalších dňoch a pomalom tempe sa to začalo pomaly zlepšovať. A ja som došla do vytúženého cieľa – do Burgosu.
Môj život po púti
Po púti sa zmenilo všetko. Zmenila som sa ja, zmenilo sa nastavenie mojej mysle. Spomalila som menej sa ponáhľam. Rozdeľujem veci na dôležité a nepodstatné. Na tie ktoré viem ovplyvniť a tie, ktoré neviem. Tie čo ovplyvniť neviem, tie vypúšťam. Viac vážim každý deň a čas ktorý trávim a s kým ho trávim. Skúsenosti a zážitky z cesty, ma sprevádzajú na ceste mojim životom každý deň. Odchádzala som so srdcom, ktoré bolo zlomené a boľavé a prišla plná lásky a sily meniť svet. Pochopila som, že to čo sa stalo sa malo stať. Je to presne tak ako to má byť. A nebyť toho nikdy by som nestretla môjho terajšieho manžela. Niekedy je dobré sa nechať cestou len tak viesť, lebo ona vie kam nás zaviesť. Stačiť veriť len sebe. Všetko je dokonale zariadené a načasované ale len málokedy to v tom momente vidíme.
Som nesmierne vďačná, že sa mi podarilo dostať až sem. Či už na púti alebo v živote. Ak sa chce človek posunúť dopredu, nikdy to nie je jednoduché ale vždy to stojí za to.
A tak ešte vo mne drieme pocit, dokončiť čo som začala, ale neprišiel ten pravý čas. Zatiaľ ešte drieme a čaká v mojom srdci, kedy sa zasa vydám na cestu…. ale určite o tom napíšem
Púť do Santiaga de Compostela, bol len začiatok mojej životnej cesty a začiatok môjho rozvoja. Hneď prvý víkend po návrate sa začala moja cesta PRANANADI.
